A keď som už dochádzal k stanici, rozmýšľal som, „čo mám spraviť, mám ísť na mašinu alebo nie?“ Ale myslel som si, „bárs mám priepustku, predsa bude istejšie, keď pôjdem peši.“. A skutočne som aj išiel peši.
A keď som už dochádzal za kalváriu, spomenul som si, že keď som bol 13-ročný chlapec, chodieval som tadiaľ Abraničovi a neskôr Albrechtom robievať do vinohradu. A tak pomaly som kráčal ďalej cestou k Lamaču. Neďaleko som hneď zočil Patrónovú fabriku. Tu mi prišlo na um, že pred 17 rokmi som tadiaľ mašíroval ako honvéd, keď sme tu cvičili a strieľali.
Bol sparný deň. Ako som cestoval, bolo mi veľmi horúco, že som aj košeľu mal mokrú. A ako som tak cestoval uparený, viac razy som pozrel na slnce, aký môže byť čas, aby mi mašina o pol štvrtej neodišla. Pretože som si trúfal za ten čas ešte prísť do Novej Vsi na stanicu, tak som chvíľami pobiehal, aby som len nezmeškal, a občas som sa obzrel na tie naše karpatské vŕšky a len som bežal.
A keď som dochádzal na novoveské pole, aj to mi bolo známe. Keď som mal v roku 1883 trinásť rokov, už som tam s otcom zemiaky kopal, a to sa stalo asi tri razy. A po štvrtý raz už som bol ženatý, keď som tam s Ambrózom Ribaničom tiež kopal zemiaky. Takto som si pomyslel: „Aj tuto už moje nohy kráčali a usilovne som sa tu trápil.“
A tak sa mi zas minulo pár minút, a konečne som už prichádzal k veľkému potoku! A nemohol som nijako prejsť. Pretože som išiel vedľa železnice, išiel som pod veľký most, odkiaľ potok tečie do Moravy. A voľky-nevoľky, nebolo tam tak hlboko, skočil som aj do vody, lebo som počul hukot mašiny, veru mi bolo naponáhlo! Ešte som mal asi 400 krokov a mašina mi už bola v pätách. A keď som už zadychčaný a mokrý dochádzal na stanicu, už aj mašina tam zastavila. Kartu som nemal čas vymeniť, len som tak vyskočil bez karty. Pretože bolo veľmi mnoho ľudí, ani odo mňa žiadnu kartu nepýtali.
Ešte sa mi ani tlkot srdca neupokojil a už sme boli v Marcheggu. Aj toto miesto mi bolo známe, lebo som tam viac razy na vlak sadal, keď som išiel na žatvu v roku 1908 a druhý raz, keď som išiel so Štefanom Luknárom do Loimersdorfu pozerať majetky, to bolo v roku 1909. A tretí raz som išiel s Marcinom Polakovičom do Kislprúna a odtiaľ do Breitstettenu, to bolo v roku 1911. O niekoľko minút sa rušeň s nami pohol a už sme aj boli v Lassee a Schönfelde; aj toto mi bolo známe, lebo som do Schönfeldu išiel aj s Jozefom Kramplom. A keď sme tak šli, spomenul som si na tie naše kroky, keď sme tu chodili, bolo to 4. mája roku 1912.
Ustavične som hľadel von oknom a prezeral som tie krásne polia. O niekoľko minút sme boli v Leopoldsdorfe a Siebenbrunne. Aj toto miesto mi bolo známe, pretože aj tu sme raz hľadali šťastie s Marcinom Polakovičom aj jeho synom Dominom, a druhý raz s Jozefom Kramplom, keď sme si v Siebenbrunne prezerali domy a polia.
Takto som clivo pozeral na tie známe miesta, obzvlášť na tie naše karpatské vŕšky. Pomyslel som si, „ktovie, či ich ešte raz uzriem a či tadiaľto pôjdem naspäť.“ Viac razy som si bolestne vzdychol: „Zbohom, vlasť moja! Zbohom, domov môj! Ktovie, či niekedy uzriem moju manželku a moje dietky.“
A ako sme šli, tu sa rušeň zastavil a už sme zas postáli, a to bola stanica Raasdorf. Tu mi napadlo, že neďaleko sa vypína veža Gross-Enzersdorf a spomenul som si, že aj tam som sa trápil, keď sme tam mlátili zbožie, ja, Jozef Luknár, Jakob Mikledič a jeho otec, a Ondráš Tietz. Bolo to v roku 1907, boli sme tam v septembri 8 dní, od piateho do trinásteho. O niekoľko minút sa vlak pohol a ja som ustavične hľadel oknom a keď sme už prešli niekoľko profilov, zbadal som na severnej strane ďaleké vŕšky. Spomenul som si, „tam je dedina menom Auersthal, kde som sa trápil, keď som tam bol s Marcinom Žitným kosiť.“
Obrátil som sa na juh a zočil som tam dedinu Aspern, kde sme boli aj s Ondrášom Tietzom, aj s Jakubom Mikledičom, a prezerali sme pomník z vojny v roku 1809. Tam leží lev na krypte, kde sú pochovaní rakúski generáli! Ešte len pár minút a už sme boli v Stadlau. Aj tam mi napadlo, keď sme tadiaľ išli, že sú tam opevnenia ešte od francúzskej vojny, kde od roku 1809 na pamiatku stáli kanóny.
Rušeň sa pohol a onedlho sme už aj boli na stanici Viedeň!
Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová
© Dobroslava Luknárová
 |
| Jozef Luknár |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára