21. 5. 2021

CESTA DO AMERIKY 1913 X. Aj z galót mi tieklo od potu.

I.   II.   III.   IV.   V.   VI.   VII.   VIII.   IX. «○» XI.
Tak keď už sme šťastlivo dožili, v utorok ráno mi Dominova žena pripravila raňajky a potrebné veci, ktoré som si vzal so sebou, a už som sa prvý raz vybral na cestu. Bolo to v utorok ráno deviateho septembra 1913. A keď som tam prišiel, šťastie bolo, že je tam mnoho Slovákov. Ukázali mi, ktorý je predák (Forarbaiter). A keď som k nemu prišiel, pozdravil som ho a vravel som mu:
„Ich pin naige man, af gestern mir bás hod genoma.“
A on hneď išiel so mnou k tým stojacim mašinám a hneď ma začal učiť. Trvalo to asi jednu hodinu. Chodil na mňa pozerať, či viem s tým strojom zachádzať, no išlo mi to veľmi pomaly. Až som to pochopil, prvý deň som spravil 24 odliatkov.
Bolo asi pol tretej, keď prišiel boss (majster) a pomykal také dlhé laty, ktoré zatvárajú a otvárajú uzávery, keď sa pustí vietor do peci, kde sa železo roztopí. Ako to pomykal sem a tam, nastal veľký hukot, až sa vnútornosti človeku trasú. A už som videl, že sa chlapi schádzajú a každý bol oblečený ako maškara. V ruke si každý niesol takú žufaňu, asi 5 – 6 litrov do nej by sa zmestilo, na železnej rúčke asi jeden a pol metra dlhej. A za chvíľku už začali iskry frčať asi na 6 – 7 metrov ďaleko z takej malej dierky, čo by tam cepovú palicu strčil, by to zapchal. O chvíľu už začalo tiecť aj roztopené železo a každý podkladal pod hrantík žufane. Keď mu natieklo, išiel a zalieval svoje modely, ktoré narobil. A keď aj mne foreman pozalieval moje, vravel mi: „Ject khennen zu hauskén.“ Bolo asi päť hodín a už som išiel domov.
V stredu ráno, keď som prišiel do roboty, už som to vykonával trochu lepšie. Keď tu okolo desiatej hodiny prišiel ku mne jeden človek s červenastými malými fúzmi, asi 37 – 38-ročný, a pýtal sa ma: „Ví gét dí arbait?“ Ja som mu odpovedal, „Schlecht! fon jeder baksen mir das fold aus dí mite.“ A on sa začal usmievať a oslovil ma, že vraj „nie si ty Jozef Luknár?“ Zadivene mu pozriem do očí, a tuším je to Marcin Hlavenka. Podali sme si ruky ako krajania, tak som prišiel znenazdajky k priateľovi. Bol som tomu rád, že sa mám s kým porozprávať o starom kraji.
A keď bol večer, on išiel na električku a ja peši, lebo som mal rovnú cestu domov, asi dobrú pol hodinu. Ale keď som už dochádzal blízo nášho domova, nedal som pozor a poblúdil som. Išiel som ďalej asi o tri bloky. Jeden blok je 100 krokov šírky aj dĺžky. Keď som zbadal, že som na neznámom mieste, kadiaľ sme včera nešli, napadlo mi pozrieť číslo menšej uličky. Tam som zbadal, že som už na piatej ulici. Potom som sa vrátil na ôsmu ulicu. Domáci sa mi smiali, že vraj nie je to len do Ameriky prísť, je tu kumšt prísť domov.
Kým sa človek nevyzná, veľký pozor musí dať, keď ide po meste, obzvlášť večer. Po uliciach behá toľko motorových vozňov, že je strach prebiehať po uliciach sem a tam, lebo to ide veľmi ticho a (tuho) rýchlo. Keď aj zatrúbi na znak, že ide, čo je platné, keď už je aj na chrbte človeka. V mesiaci decembri som videl troch mužov, ako išli z roboty domov a ako ich automobilové vozne zrazili na zem. A celkom mŕtveho v krvi som videl ležať na zemi. Strach a hrôza ma prepadli, keď som to videl. Keď niekoho automobil zrazí a poraní ho alebo zabije, tomu istému musí zaplatiť od 50 do 500 dolárov. Keď je ale vinovatý človek, vtedy nedostane nič.
Keď som už začal sám odlievať železo, veru mi nebolo všetko jedno. Ja som bol veľmi slabý, nemohol som s tým vládnuť ako druhí chlapi, a k tomu som mal veľké boxy. Tak som bol mokrý od potu, že aj z galót mi tieklo, nielen z košele. Tak som bol mokrý, akoby som bol vo vode ležal. V duchu som myslel, „však keď to druhí vydržia, aj ja to musím vydržať, keď hneď bárs aj zahyniem pri tom.“ A keď som sa požaloval Hlavenkovi, on ma potešil, že však k tomu privyknem. Kým boli teplé časy, bolo zle privykať. Bolo tam veľmi horúco, ale len vtedy, keď sme robili so železom.
A tak sa mi dni míňali jeden za druhým, ani som sa nenazdal, bolo hneď po dvoch týždňoch. Dostal som prvú výplatu, nebolo toho mnoho, lebo 1 dolár 64 centov som mal na deň a deviateho som začal, tak od deviateho do pätnásteho mi to zadržali vnútri a od pätnásteho do dvadsiateho som dostal vyplatené. Bolo toho málo, len 9 dolárov 60 centov. A Domin mi k tomu požičal 10 dolárov, a voľačo som mal aj ja. Tak prvý raz som poslal do kraja domov peniaze, 20 dolárov.
Keď som sa svoju robotu naučil, dostal som na tretiu výplatu 2 doláre na deň. Bol som veľmi radostný, že snáď si takto pomôžem, keď mi dá Pán Boh zdravie. A tak za mesiac som poslal 40 dolárov, t. j. 100 zlatých. Mohla sa potešiť tá moja manželka, že snáď keď to tak pôjde, voľajako tú biedu premôžeme.
Veľmi sa mi čas míňal deň za dňom a mesiac za mesiacom ako rýchla rieka beží do mora večnosti. A keď som si niekedy dovolil, že mi myšlienky zaleteli do kraja, čo robí moja manželka a tie moje malé dietky, viac razy sa mi prihodilo, že som chytil do ruky to, čo nepatrilo a som sa pri mašinovom stroji pomýlil. A tak som sa s tým asi jeden mesiac veľmi trápil. No keď som videl, že pomoci niet, na to som išiel do Ameriky, aby som zahojil, čo ma bolelo, tak som sa utvrdzoval s tou nádejou, že keď si pomôžem, odvalí sa mi kameň od srdca. A aká to bude radosť, keď sa budem niekedy vracať do kraja.
Takto som sa kojil sám so sebou a tak uplynuli dosť skoro tri mesiace, čo som býval u Domina Benkoviča. Bolo mi tam veľmi dobre, ale videl som, že som k nim prišiel na obtiaž. Tak som sa požaloval pred mojimi známymi a hneď mi radili miesto u Nitranov, ale to bolo ďaleko. Zišiel som sa s Johanom Halenkovičom a ten mi hneď povedal, že ak sa budem musieť odtiaľ vzdialiť, aby som došiel k nemu.
„Bola by to hanba, aby ste išli voľajakým Nitranom, keď tu máte tunajšieho priateľa.“
A skutočne aj som tak učinil, deviateho novembra v nedeľu večer som si vzal moje veci a išiel som Johanovi Halenkovičovi. A tu dosiaľ prebývam v pokoji.
Neviem, ako bude ďalej!


Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová


Jozef Luknár


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára