A keď som bol s raňajšou modlitbou hotový, rozmýšľal som, aký máme deň. Počítal som si na prstoch, koľko dní sa vezieme! A spomenul som si, že nám zavítal slávny deň, božia to nedeľa 30. augusta.
Ach, tu mi prišlo na myseľ, ako zvony hlučne hlaholia po dedinách a mestách, ozvena zvonov zvoláva ľudí do chrámu Pána, aby tam slušnú úctu Pánu Bohu vzdali a pri obeti Pána prítomní boli, a my tu na tom širokom mori.
Veľká túžobnosť ma opanovala, lebo som jakživ nebol na takej pustatine ako teraz. Vzal som do ruky moju misionársku knižku a modlil som sa modlitbu k omši svätej a v duchu som si vybavil náš kostol aj oltár a predstavil som si, ako náš velebný otec svätú omšu slúžia a horlivo som odriekal modlitbu svätej omše.
Keď už dochádzalo poludnie, vlnobitie sa zväčšovalo. A keď sme sadali za stoly k obedu, nevedel som, mám jesť alebo nie? Pamätal som na radu môjho priateľa, a keď nám už námorníci doniesli, vzal som si len trocha polievky a mäso som dal môjmu priateľovi. A hneď som išiel zas na palubu. Hľadel som, odkiaľ sa zjaví nejaká loď, ale márne sme vyzerali. Celý deň sme šli a ani jedna loď nešla. Bolo nám clivo, keď sme tak osamotení museli plávať.
Ako som vyššie spomenul, že vlnobitie sa zväčšovalo, a veru bolo to viac a viac horšie! Ešte to bolo dobré, že vždycky vlny išli oproti lodi do špice. Keď by boli išli zboku, bolo by bývalo horšie. Tak sa loď rozkolísala, až tie vrtule, ktoré ženú loď, tie sú vzadu lode v polovici hĺbky, až tie sa ozvali, že sú nad vodou, lebo až sa loď zatriasla, tak zahrkotali. Zdržoval som sa najviac v prostred lode, tam sa tak nehojdala, ako na koncoch lode. Ale predsa aj mňa pokúšalo, aby som vrátil obed, ale nemal som čo vrátiť, lebo som bol hladný. A tak som dumal v sebe, je toto život biedny a zunovaný, obzvlášť ja, keď som nemal za čo si polepšiť.
Trpká to bola nedeľa, a tak pomaly sa aj večer došmeknul a špica lode vždycky len obrátená na západ slniečka. A keď sa zvečerilo, zohnali nás dole, lebo bolo nebezpečné stáť na palube. Chvíľami voda šplechla až hore na palubu III. oddelenia, z výšky asi 10 – 11 metrov voda šplechla vysoko. Tak sme sa museli zas poberať do toho smradu, bolo to biedne spanie! Tak nás kolísalo sem a tam, bolo mi dlho do rána, a zas keď už svitalo, už som bol hore a už som vzdával chválu Bohu, že šťastlivo sme zas dožili dňa božieho rána. Nastal nám deň pondelok prvého septembra, a mi ešte na mori. A ja som si rátal, že za šesť dní budem na druhom boku, ale ma to sklamalo. Nasledovalo zas len vezenie ako dosiaľ, ale vlnobitie pomaly sa zmenšovalo, ale zato nás hojdalo, už bol každý namrzený na to vodné vezenie.
Keď bolo asi osem hodín, námorníci nám doniesli stravu a chlieb. Pretože býval pri tom neporiadok, jeden Arab poznamenal, aby som medzi nás ja tú stravu rozdelil. A som to aj učinil a každému sa to páčilo. A keď bolo po raňajkách, vyšli sme zas hore na palubu III. oddielu, a vyzerali sme, odkiaľ sa nejaká loď zjaví, ale nadarmo sme vyzerali.
V nedeľu a pondelok sme žiadnu loď nevideli, okolo poludnia sme cítili, že vlnobitie je menšie, a nasledovalo zas k obedu, avšak mne nechutilo, lebo som bol celý ako otrávený. Na obed sme dostávali trocha mäsovej polievky, ale to bola len teplá voda, alebo rybacia polievka, lokše, ako keď by to so sopľom nalíčil a k tomu neslané, a asi tri deci vína, ale to bola len zafarbená voda. A na olovrant sme dostávali údené haringy a chlieb, avšak aj toho bolo veľmi málo. Námorníci nám to nepodelili, ale keď im prebývalo, potom to odniesli do ich bytu, a keď už mali toho dosť, potom nám to ponúkali, aby sme si to od nich kúpili. A tak robili aj s vínom, ale sa im nikto za tým nehnal, lebo to nestálo za nič. A vody sme mali málo na pitie, kto si ráno nabral do fľaše, ten mal, a kto nie, ten musel vydržať.
Jeden raz sme sa ponosovali dohliadačovi nad námorníkmi, že nám nedali mäso a druhým dali, a stalo sa to po dva razy. A ten istý povedal, že aby sme boli doma! Doma že nám bude lepšie. Toto bola planá odpoveď, keď by bol každý doma, tak potom aj on by mohol zostať doma, aj tie lode by mohli byť doma.
Nuž takto sme prežili biedne a mrzuto na tom mori, a keď bolo už navečer, prišlo mi na myseľ, že zas sa jeden deň pominie a sa nikdy nenavráti. A o niekoľko minút slniečko nám zas zachádzalo do tej čistej vodičky. A okolo desiatej hodiny zas len do toho smradu a zas som to hudrovanie tej pumpy musel počúvať. Nebolo na tom dosť, ešte aj ma čosi svrbelo, na to som veľmi háklivý! Nazdával som sa, že to snáď od potu ma svrbí telo, a inde nie, len na prsiach a pod pazuchou. A raz som si vyzliekol košeľu a umýval som sa, aj prsia, aby som si telo ovlažil, a keď som na košeľu pozrel, našiel som tam jednu voš. To ma veľmi zarmútilo, také voľačo jakživ na mojom tele nebolo. Oslovil som môjho dobrého suseda, Petera Horváta:
„Ty, počuj, čo ti poviem, ja som si chytil voš. A ty nemáš?“ som k nemu prehovoril.
A on povie, že nie.
Potom som rozmýšľal, kde som tú špinu dostal. Došlo mi na rozum, že nie inde ako v Le Havre, v tej jedálni. Tam boli rusko-poľskí židia a tí boli plní vší. Jednu židovku som videl, ako išla predo mnou, lozila jej voš po chrbte tak veľká ako malý chrobák. Potom je div, že človek také niečo dostane?
Ach, len vtedy sa mi všetko zhnusilo, nuž ale pomoci nebolo.
Musel som len trpieť.
Musel som len trpieť.
Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová
© Dobroslava Luknárová
 |
| Jozef Luknár |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára