Bolo mi ľúto, keď som to videl, ale aj to mi prišlo na um, že asi v roku 1892 som čítal v novinách, ktoré sa volali Kresťan a ktorých redaktorom bol Mikuláš Lepšíny. Bol to jeden kňaz a ten opisoval, že sami kňazi si boli príčinou toho, že sa tak pozbavili kostolných práv, lebo pri voľbách vždy hlasovali za vládnu stranu. A keď už bol korbáč celkom upletený, potom sa vládni neverci obrátili oproti duchovenstvu. A čo sa stalo vo Francúzsku, to kvitne u nás v Uhorsku. Mohol by som o tom našom uhorskom duchovenstve aj ďalej niečo opisovať, ale musím sa vrátiť do koľaje americkej cesty.
Keď sme sa vracali na našu ubytovňu, rozprávali sme si o tom, čo sme v kostole videli. A potom sme sa stavili na pivo, avšak tam pivo nie je moc hodno, to je len ako taká brečka, nemá ani chuť ako pivo. Vtedy som videl ženu, čo tlačila po meste káru, a veľmi vykrikovala. Ja som sa nazdával, že sa s niekým háda, alebo že snáď nemôže trafiť von z mesta! Až keď už prišla bližšie, zbadal som, že má na káre broskyne a iné ovocie. A takých bolo aj viacej, čo chodili po meste a predávali všetko, čo u nás predávajú na rínku.
Musím spomenúť, ako to v Le Havre vyzeralo na našej ubytovni. Bol to poschodový dom, jedni boli hore a druhí dole. Izba široká asi 12 metrov, a dlhá asi 30 metrov a boli tam dve menšie izby, čo osobitne spali ženy a dievčence. Na prvom poschodí som nepozrel, ako tam je, tam boli najviac poľskí a rusínski židia. A mali sme postele podobné silnej plátennej látke, tri jedna nad druhou a pozväzované železnými tyčami.
A jedáleň sme mali na spôsob viedenskej stanice. Strecha nám slúžila aj za okná a boli tam štyri rady stolov. A raz som približne spočítal, koľko nás bolo. Tak na jedno posedenie nás bolo 550, človek si môže predstaviť, že to bola veľká sála. Stravu sme mali biednu, chleba bolo dosť, taký ako koláče, ale bol neslaný, bez chuti.
Úplné tri dni sme tam strávili, bol to život trpký, obzvlášť pre mňa. Peňazí som mal málo, polepšiť som si nemohol, nuž som len taký zamračený sem a tam chodil. Mal som jednu košeľu a jedny gate, a to som mal oblečené. Pretože bolo teplo, bol som aj zapotený, myslel som si však, vydržím, ale 8 – 9 dní, lebo som mal lodný lístok vymenený na La Provence Express, a tá loď prejde oceán za 6 dní. Toho som sa nenazdal, že u agenta jeden deň musím čakať, a druhý deň v Bazileji, a tri dni v Le Havre. To je už dohromady päť dní. A dva dni a noci sme šli vlakom, než sme došli do Le Havre, tak to je už sedem dní. A s tým, čo som sa pohol od môjho domu, t. j. dňa 18. augusta, to je už osem dní. Veru, bol som sklamaný v mojej nádeji.
Loď La Provence sa pohla v sobotu večer, a nás bolo asi 30, čo sme mali na ňu lístky. Ale nás na ňu nevzali, lebo bola preplnená, a vzali len takých, čo si lístky vymenili pred piatimi-šiestimi dňami, a my sme museli čakať až do pondelka.
Z tej našej ubytovne nás vypustili asi o desiatej hodine ráno. A ako sme išli ulicou, onedlho sme už aj boli pri prístave, trvalo to asi 20 minút a už sme aj dochádzali k prístavu. A ako sme išli, najprv sa prejde cez železný most, pod ktorým je morská zátoka. Pretože nás bolo asi 800, ľudia sa tlačili a každý chcel byť vpredu. A jeden mladý mládenec, rodák z Pešti, voľajako ho niekto súril, a ako tadiaľ ustavične jazdili kone, stúpil mu na nohu kôň. Sadol si a s veľkým plačom sa vyzúval. A keď sa vyzul, videl som, že mal malíček aj vedľajší prst a priehlavok tak krížom rozmliaždené. Chudák veľmi lamentoval a ostal tam sedieť, pokým preňho neprišli.
A my sme sa ponáhľali na loď, aby nám neodišla ako tá La Provence. A už len asi sto krokov, už sme boli aj tam, ale nepustili nás dnu. Išlo to pomaly, každého prezerali, či má britvu alebo revolver. Trvalo to asi pol druhej hodiny, až sme sa dostali do lode. Bolo asi pol dvanástej, keď sme sa usadili. A obed nám nedali, a nikto sa nás nepýtal, či sme hladní. Ja som kufor nemal, len papierovú škatuľu, a tam som mal paprikáš, asi štvrť kila, a chleba som mal tiež ešte z Viedne. Nuž čo som mal, to som si zajedol.
A keď bolo poobede, vyšiel som na palubu tretej triedy a díval som sa na tie malé loďky, ako plávali sem a tam. A na našu loď ustavične len nakladali, všelijaké potravinové články. Už som bol veľmi zunovaný počúvať to, ten hrkot žeriavu, už som bol ako osprostený od hluku a treskotu. Bol to sparný deň, slnko pieklo, smädný som bol a pivo bolo veľmi drahé a vody nebolo.
Ach, zaleteli mi myšlienky do starého kraja. Ach, ja úbohý cestovateľ, nebolo dosť na tom, že som si nemohol kúpiť, čo by som potreboval, ako borovičku a cibuľu a ocot, a takto žalúdok si napraviť, ešte k tomu ma trápili nečistá košeľa a špinavé zapotené gate. A voľačo ma aj časom svrbelo, myslel som si, že to ma svrbí špina a ten pot. Len som trpel a netrpezlivo čakal, kedy sa už pohneme z prístavu, ale bol to klam. Z ubytovne nás vypakovali, aby nám nemuseli dať obed, a na lodi nám zas nedali, lebo sme tam prišli neskoro. Čo sme čakali, to, ale nadarmo sme čakali.
Až v noci, po polnoci o druhej hodine, loď zahúkala, až sa zatriasla, a pohli sme sa z prístavu a sme aj šli. Teda už bol nástupný deň, 25. august. A keď sa rozodnievalo, vyšli sme na palubu a obzerali sme sa, kde sú brehy a prístav, odkiaľ sme sa pohli, ale nebolo o tom už ani zmienky.
Ale naľavo aj napravo sme videli černieť sa menšie vrchy a lesy.
Tak nám cesta ubúdala!
Tak nám cesta ubúdala!
Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová
© Dobroslava Luknárová
 |
| Jozef Luknár |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára