Moje milé dietky, alebo ctený čitateľu N. N., nie je to len do Ameriky ísť, ako si niektorí myslia, že snáď na ulici nazbiera dolárov a keď ich má dosť, poďho domov. Aj tu musí pracovať, a bez priateľa bolo by smutno prísť do Ameriky, keď by nemal kto privinúť človeka. Čo som dosiaľ skúsil a videl, to som v krátkosti opísal. Je to len asi z tisíca jedna čiastka toho, čo som videl a skúsil.
Toto si čítajte na pamiatku, moje milé dietky, čo musel váš otec zakúsiť, a to len pre vás. Keď by som bol predal niečo z majetku, nemusel som to zakúsiť, ale keď som ja voľačo zdedil po rodičoch, chcem aj ja vám niečo zanechať. Pretože zlé roky nastali, zlé úrody a výdavky väčšie z roka na rok, tak som bol prinútený ísť do tej ďalekej Ameriky.
Časom sa natrápim dosť, všetko ma bolí, najviac nohy a kríže (chrbát), tak som časom ustatý, že nemôžem si dosť odpočinúť. Keď by som nemal takú stravu ako mám, ani by som to nevydržal. Ale časom sa to zmení, dostanem ľahšiu prácu. A tak jedno s druhým, minie sa to. Doteraz som bol zdravý, neviem, ako budem ďalej, no snáď ma Pán Boh neopustí.
Ešte raz vás napomínam, moje milé dietky, ak by ma Pán Boh z tohto sveta povolal a tu v Amerike musel by som kosti zložiť, nezabudnite na mňa. Ja som za vás život obetoval, aj vy obetujte aspoň pri každej modlitbe Otčenáš a Zdravas. A ak by mi Pán Boh dal to šťastie, že by som sa ešte vrátil do mojej vlasti, aby som zostarol medzi vami, tiež si spomeňte, keď vy budete žiť a ja budem v hrobe hniť, spomeňte si na vášho starostlivého otca, ktorý už tam bude odpočívať.
Toho som sa nenazdal, keď som išiel od sobáša s mojou milou manželkou, že ten stav manželský je obdarený takým trápením. Keď by to človek vedel vopred, čo s ním bude, nejeden by sa vrátil od sobáša, aby zostal radšej pustovníkom!
Toho som sa nenazdal, že práve na mňa padne los, že som musel opustiť svoju vlasť a svoj domov a moje malé dietky aj s manželkou, a to v štyridsiatom treťom roku svojho veku. Môj domov som opustil 18. augusta 1913 a do Ameriky som prišiel šiesteho septembra 1913. A v mesiaci januári, keď sme časom nerobili, chytil som sa pera a toto som si spisoval, aby som mojim dietkam zanechal niečo na pamiatku.
V Milwaukee, štát Wisconsin pod No. 609 – 10 str. 1914, 30/I.
Ja, Jozef Luknár, som rodený 6/XII 1870.
Ja, Jozef Luknár, som rodený 6/XII 1870.
A už písmo zatváram a Pánu Bohu vás porúčam a za tú moju spravodlivú starosť nezabudnite na mňa.
Zbohom, do Božieho videnia.
Keď by toto moje písmo chcel niekto čítať, ako Jozef Krampl a Jakub Fekete, von z domu ho nedajte. Kto by chcel, nech to číta doma vo vašom príbytku, lebo by sa to zašpinilo, a nerozumný človek by si z toho mohol robiť žarty. Tým dvom spomenutým to môžete dať prečítať, nech sa z toho poučia.
Ešte raz ťa napomínam, moja milá manželka, toto si čistotne zachovaj na pamiatku pre naše dietky. A Jozef to môže prečítať aj dzedinkovi, aby vedeli, aká je cesta do Ameriky.
Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová
© Dobroslava Luknárová
 |
| Jozef Luknár |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára