Keď bolo okolo troch hodín nadránom, už sme povyliezali von a naša loď veľmi trúbila, pretože bolo veľmi hmlisto. Už nám nastávalo utorok ráno, t. j. druhého septembra. Veľmi netrpezlivo sme čakali toho božieho rána, lebo sme už očakávali, že snáď zbadáme na niektorej strane mora nejaké brehy alebo vrchy. A keď už slniečko zas nám vyšlo z tej morskej vody, a deň sa rozsvetlil, veľmi zvedavo sme sa obzerali, kde by sme čo videli! Niektoré lode sme videli, čo išli oproti nám, aj plachetnice sme videli. Už je dobre, jedni hovorili, keď raz plachetnice je vidieť, už tu bude blízko kraj mora, ale sme sa naraňajkovali, aj naobedovali, a žiaden kraj mora sme nevideli.
Slniečko zachádzalo už po ôsmy raz, a my sme boli vždycky len na tej morskej pustatine. A povedané bolo, že tá loď ide 7 – 8 dní a prejde cez more, tak nás to sklamalo. Keď sme sa navyzerali, pomaly zas sa len večer došmeknul a kraj sme nevideli. Slniečko sa zas len do tej morskej vodičky schovalo. S nádejou sme očakávali budúci deň, že snáď sa už len doplavíme ku brehu. A skutočne, okolo troch hodín ráno naša loď ostala stáť a každú chvíľku zatrúbila a nepohla sa z miesta. Nazdávali sme sa, že sme poblúdili! Bola už streda, t. j. tretieho septembra, a keď už bolo načisto ráno, vyzerali sme, kde sme.
Pretože bola veľká hmla, nebolo vidieť ani na sto krokov, bolo počuť každú chvíľku trúbiť: túd, túúd. A potom asi o deviatej hodine sa loď pohla a už sme videli, že akési stĺpy stoja pred nami na pravej strane a na tých stĺpoch bolo elektrické svetlo. A na jedných stĺpoch trúba sa ozvala a na druhých zas tlčenie zvona. Už nám starí cestovatelia vraveli, že už sme blízko New Yorku. Pre veľkú hmlu sme nevideli nič. Tieto stĺpy stoja na plechových bubnoch a každý má spustenú dolu kotvu, aby z miesta neušiel, a ako sa pohybuje od vody, tak ten zvonec sám zvoní. Toto sú znaky, že už je blízko prístav.
A potom sa loď obrátila na poludňajšiu stranu (k juhu) a okolo desiatej hodiny sme videli newyorské brehy aj morské zátoky, ktoré sú okolo New Yorku. Hmla sa už zdvihla a bolo vidieť pekne všetko. Tak keď sme došli oproti festunku, čiže pevnosti newyorskej, naša loď ostala stáť, a čakali sme asi do pol jedenástej. A potom nám prišla naproti jedna malá loď, a to bola americká komisia, tí všetko prezreli, či nie je na ľuďoch voľajaká nemoc. A keď už bolo všetko prezreté, potom sme šli do prístavu. Tam prišla naproti jedna malá loď, a tá nás vtiahla do prístavu.
Je to veľký prístav, skoro som si oči vyhľadel. Tak tie malé lode behajú sem a tam, že ani človek nestačí hľadieť. Ten prístav je dlhý asi 3 kilometre, a to ani jeden meter šírky nie je prázdneho, tak sú veľké lode nahusto. A tie malé sú také ako v Prešporku na Dunaji, čo tá malá loď preváža ľudí.
A keď sme už boli v prístave, tam sme v takom veľkom skladišti (magazíne) museli čakať asi do troch hodín odpoludnia, až všetko prezreli, či niekto nemá nejaké veci, ktoré sú zdanené; ale zabudli na nás, že bolo aj poludnie, a my všetci hladní, zomdlení. Ja som mal chleba a zajedol som si kúsok paprikášu, ale nechutil mi.
Asi okolo pol štvrtej prišla pre nás jedna malá loď a zaviezla nás do Gasigardie, tam sme zliezli a išli sme pred doktorov na vizitu. A ako sme tak išli, na pravej strane som zbadal pomník Krištofa Kolumbusa, ktorý stojí na brehu rieky pri Gasigardii, to je na pamiatku, že on objavil Ameriku.
Keď sme išli dovnútra Gasigardie, išli sme dvomi radmi, a každému pozrel doktor do očí a až potom sme išli dnu. Tam sú ohradené chodníky, a každému podľa čísla, aké dostal, ukážu, kam má ísť. A tam sa pýtajú, kam ide a či má peniaze. Potom sme išli do jednej veľkej čakárne, a tam si každý kúpil za dolár poživeň. Bolo to zabalené v papierovej škatuli, a mal som tam salám, asi pol kila, dve škatule sardiniek, jednu konzervu ovčieho syra aj s chlebom pozlepované. Mal som toho dosť, aj asi štyri jabĺčkové osušky a chleba dosť. Tam som si zajedol, a potom sme čakali asi do pol desiatej večer.
A potom sme si posadali do vlaku a viezli sme sa už do tej slávnej Ameriky. Ja som nespal. Bárs som bol hladný spania, bol som zvedavý, kadiaľ sa vezieme! Šli sme k severo-západu a ustavične vedľa rieky. A keď už svitalo, už som pozoroval, kadiaľ ideme a čo je vidno v tom vzácnom kraji. Ale som sa prekvapil, keď som to zbadal! Pahrbkové a kamenisté pustatiny a tu i tam akási drevená búda, a len v dolinách lecikde pár roličiek. A keď sme už asi pol dňa šli, už som videl aj mnoho močariny, miestami rástla len čistá trstina, palach, a malé aj väčšie háje, lesíky. Myslel som si: „Je toto biedna Amerika, taká Amerika je aj na Miligruntskom vŕšku a v hrubom rybníku.“
A vlak s nami veľmi jachal, tak ako u nás rýchlik. Keď sme už celý deň šli, videli sme už lepšiu pôdu, aj niektoré mestá, aj dediny asi tri, ale nie také ako u nás. Každý si postaví, kde sa mu ľúbi.
A keď sme šli v stredu celú noc, už vo štvrtok ráno sme videli, že je vidno zas lepšiu pôdu aj farmárov, t. j. štvrtého septembra. Šli sme aj v piatok celý deň aj noc. A nestáli sme za deň viac, než asi tri razy, a to na veľkých staniciach!
Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová
© Dobroslava Luknárová
 |
| Jozef Luknár |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára