21. 5. 2021

CESTA DO AMERIKY 1913 IX. Bolo mi milé, keď sa ozval hlas slovenský.

I.   II.   III.   IV.   V.   VI.   VII.   VIII. «○» X.   XI.
Piateho septembra. Keď sme dožili, už v piatok ráno sme videli zas mnoho a mnoho samých malých a väčších lesov, aj močariny a na rolách tu i tam oboraný kameň. Aj ploty, farmárske ohrady, z narúbaných stromov, poprekladané sem a tam, ale to nie je pribité, a niektorí majú stromové pne, stonky, povyvaľované, a tie korene tvoria jednu ohradu (plot). Kravy sa pasú samé, na ďateliniskách, a oraniská sú prehradené. Najviac sadia kukuricu a ovos. Aj zemiaky som videl, ale všetko bolo veľmi biedne obrobené. Kukurice ako boli nasiate, tak ich aj oborali.
A domy majú drevené, jeden od druhého je asi 2 – 3 kilometre. Ale niektorí sú celkom blízko, a pôda je najviac homochovitá. Až keď sme došli už blízko Chicagu, Gary, Indiana, tam je pôda taká, že tam ani plané stromy nerastú, čistý homoch. Vietor ho nesie ako dym a robí zámety.
Do štátu Illinois, hlavné mesto Chicago, sme prišli v sobotu šiesteho septembra popoludní. Keď sme už boli v Chicagu, zbadal som tam mnoho vysokých domov, takže dym z fabrík nemôže sa nijak vymotať von. Taká strižava, ako hmla, tak to tam vyzerá po uliciach, a smradu dosť. Vlak nás doviezol dnu do mesta, a tam sme čakali asi do štyroch hodín popoludní. A z Chicaga sme šli do Milwaukee. Dával som pozor, aké pole tam je. Miestami bolo dosť dobré a miestami aj dosť biedne, čistý homoch a miestami aj veľké močiare.
Tak okolo pol šiestej už som bol aj na stanici v Milwaukee, v štáte Wisconsin. Domin Benkovič ma tam čakal. Pretože som mu telegram poslal, bol vedomý o tom, že prídem. S veľkou radosťou som mu podal ruku a zvítal som sa s ním. Spolu sme išli na elektrický vozeň a šťastlivo sme došli do jeho príbytku. Práve bolo šesť hodín popoludní, šiesteho septembra roku 1913.
A keď sme už dochádzali blízo jeho domova, asi 50 krokov, Dominova manželka nás očakávala na malom poschodí, asi tri a pol metra vysoko. Usmievajúc sa vravela: „No, už idete?“ a podali sme si ruky. Aj sme sa trocha porozprávali, čo je v kraji nového, a povečerali sme. Okolo štvrtej hodiny sme išli na odpočinok, každý na svoje lôžko.
Keď som Pánu Bohu vďaky vzdával, takto som si premýšľal: „Dosiaľ si mi bol, ó, dobrý Bože, na pomoci, cez to široké a strašné more, aj na železnici som šťastlivo prešiel. Ale keď dožijem pondelka, neviem, neviem, čo si počnem.“
Keď sme sa vyspali, nastalo ráno, zavítala mi božia to prvá nedeľa v Amerike. Bolo to siedmeho septembra a bol to krásny, utešený deň. Keď sme sa naraňajkovali, čisto sme sa poumývali, aj nohy, a čisto oholili. Len jedno mi chýbalo, nemal som pánske šaty, a v tých, ktoré som mal, v tých som nemohol ísť do kostola, lebo by na mňa kričali Grinhorn!
Pretože som kostol nechcel vynechať, Domin mi požičal šaty, aké mal, a predsa som išiel do kostola. Boli sme pri malej svätej omši. Na malom chóruse sa ozval tichým hlasom organ, podobný harmóniu, a spievali školské dievčence, speváčky pieseň k omši svätej „Ráč nás Pane zbaviť neprávostí“... Ach! Však mi to len bolo milé, keď sa ozval hlas slovenský, rád by som bol aj ja spieval, ale keď tú pieseň tu v Amerike ináč spievajú ako u nás. U nás som sa ju učil z knižiek „Veniec piesní“ a tu v Amerike spievajú z knižky „Ježiš, priateľ dietok“.
Keď bolo po svätej omši, potom som trochu pozrel po kostole, ako vyzerá. Kostolík je pekný, ale malý, asi raz tak veľký, ako naša kaplinka v Račišdorfe. A hlavný oltár pozostáva z troch vežičiek, podobne ako u nás. V prostrednej veži je socha Božské Srdce Pána Ježiša a na pravom boku je sv. Štefan a na ľavom sv. Cyril. A okolo podobizní sú malé elektrické lampy. A keď je pozdvihovanie, vtedy sa celý oltár rozžiari, až to človeka prenikne.
Keď sme sa vrátili do domu, priniesol Domin pivo a rozprávali sme sa o budúcnosti, kam sa pôjdeme hlásiť o robotu. Vravel mi, že prečo som neprišiel skôr, kým išli roboty dobre, teraz už idú roboty slabo. „Nuž, ale však niekde niečo nájdeme,“ vravel mi. A keď bolo popoludní, asi o štvrtej, išli sme navštíviť Walku Polakovičovú, ktorá už bola vydatá. Má poriadneho a dobrého manžela, rodáka z Hochštetna v Prešporskej stolici. Veľmi nás vítali a uctili a aj Francek Kadnar tam bol s nami prítomný. Domin ma tam ohlásil, že či by ma mohol zaviesť do roboty, kde pracuje. „Však v pondelok príďte, sprobujeme.“
A skutočne, v pondelok sme išli, aj Domin so mnou, na železničnú stanicu, kde sa vagóny robia, ale boss tam nebol. Nemohli sme sa ho dočkať, išli sme ďalej šťastie hľadať. A bol s nami jeden priateľ, menom Frank Husák. Ten bol kamarát Walkinho muža a išiel odtiaľ s nami. Viedol nás do šporákovej fabriky, kde on už pred časom robil. A skutočne sme tam aj išli, trvalo to asi hodinu, než sme tam prišli. Keď sme tam už boli, pýtal sa bossa, či má pre nás robotu. A on ukáže na stojace mašiny, že keď chceme, v utorok aby sme prišli. Ale ten priateľ, ktorý nás tam viedol, ten v pondelok nešiel do roboty, lebo on tie mašiny poznal, že sa na nich ťažko pracuje.
Keď sme odtiaľ išli domov, Domin mi hovoril, aby som si dal dobrý pozor, kade ideme, aby som nepoblúdil, keď pôjdem do roboty! Bol som radostný, že pôjdem do roboty hneď na druhý deň. „Už akákoľvek bude tá robota,“ som si myslel, „budem ju konať, a keď hneď by som aj pri nej zahynul, predsa bez práce neostanem.“ Kadnar už vtedy nemal robotu, prišiel k nám a poobede sme išli všetci traja kúpiť pre mňa voľajaké šaty, aby som mal na nedeľu, a aj dva páry topánok. A keď už som mal čo najpotrebnejšie veci pokúpené, išli sme do jedného slovenského salóna na pivo.
Keď už sme sa pobavili, išli sme, kde Kadnar bol v podnájme a keď sa zvečerievalo, išli sme domov k večeri. Keď už bolo po večeri, bol u nás aj Kadnar a bol veľmi veselý, bárs aj nemal robotu. Ale ja som dumal sám v sebe, ako len mi to pôjde, keď ten, ktorý ma tam viedol, odtiaľ odišiel, že je to ťažká robota. Bol som aj plný strachu a mrzutosti.
A keď sme sa počastovali, potom sme sa na spánok odobrali.
Horlivo som si k Pánu Bohu vzdychal, aby mi bol na pomoci.


Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová


Jozef Luknár


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára