21. 5. 2021

CESTA DO AMERIKY 1913 VI. Trpkú noc sme mali vprostred oceána.

I.   II.   III.   IV.   V. «○» VII.   VIII.   IX.   X.   XI.
Od kraja bola voda zelená, až taká hustá. A keď sme v utorok celý deň šli, aj v stredu celú noc, a keď už bolo vo štvrtok zas ráno, už sme vychádzali (z kanála) z morskej zátoky, už sme zanechali brehy aj hory. Ako sme šli rovno k západu, tak na pravej strane stál jeden veľký stĺp, myslel som si, že snáď ten je tam na to, aby priťahoval bezdrôtový telegram, alebo v noci snáď ukazuje morské hranice. Tak ešte to bolo znesiteľné vezenie, ale keď nastal piatok, už sa nám vezenie zhoršilo, začínali sa trochu robiť vlny.
Díval som sa zadivene na to široké more, zdalo sa mi, ako by tam veľmi ďaleko boli dediny alebo nejaké mestá, a zatiaľ to boli len morské vlny. A keď bolo už asi 10 hodín ráno, videli sme veľké ryby, ako sa vyhadzovali na vrch vody a skákali po vode 3 – 4 metre. Tak ako keď by pes utekal po suchej zemi, tak išli za loďou. Keď bolo popoludní, už sa búril vietor aj nečisté povetrie, ba aj pršalo. Okolo tretej hodiny už nás začínalo hojdať a mne úbohému chýbala borovička. Pretože som ju nemal, zdržoval som sa celé dni od úsvitu až do desiatej hodiny večer na palube III.
A ten môj dobrý priateľ mi dal radu, že aby som nejedol, tak som aj učinil. Len trochu polievky som jedol a údeného haringa, to mi chutilo. A mal som tam jednu známu Uhrinku, ktorá ma prosila, aby som jej pomohol niesť batožinu, keď sme došli do Le Havre! Tak tá mi dala cibule s octom a som si napravil chuť. Keď som pozrel do vody, tak bola belasá, ako keď zarobí vodu na postrek so svetlým liadkom, svetlá bola ako oblaky.
A keď nám slniečko už po štvrtý raz zachádzalo, vždy som pozoroval, ako tá naša loď je nasmerovaná, nuž to môžem povedať, že špica lode bola vždycky tam obrátená, kde slniečko zapadalo.
Z piatka na sobotu sme mali trpkú noc, lebo sme boli vprostred oceána, a tam voda vždycky hraje! A keď sme už dočkali soboty rána, more vždy viac a viac vlny hádzalo a vnútri v lodi bolo dosť grcania.
Takí hnusní ľudia sa viezli, ani by si to človek nepredstavil, keď by to nevidel, od Turka mohamedáni aj z Bulharska aj Grécka, aj Taliani, a Arabi. Tak surový a špinavý ľud nemravný musí hľadať, ako je to! Keď nám námorníci doniesli jesť potravu na raňajky a chlieb, nuž drapol s rukou do taniera a traja-štyria mali a ostatní nič nemali. A chlieb bárs nepotreboval, nabral si každý viac ako bolo treba, a potom s ním stôl utierali a pod stôl hádzali. A veľmi nemóresní pri jedle, bárs videli, že nadarmo to berie do seba, predsa len žrali ako svine. A išiel od stola, bárskde už to vydávil, bolo tam smradu! Okná pozatvárané, aby nám voda nešplechla dovnútra, ja som si myslel, že tam zahyniem od smradu.
A keď už prichádzalo poludnie, už mi nebolo všetko jedno, hlava sa mi točila a zle mi bolo. Bárs som bol hladný, jedol som len trochu polievky a kúpil som si také ničomné jablko, bolo celkom zelené a kyslé, a pohárik piva. Po obede som išiel zas na palubu, a tam som sa rozprával s krajanmi. Z Weissgruba ich bolo sedemnásť, najviac mladí muži a slobodní, a z Pajštúna boli dvaja. Jeden bol syn starého Foltýna, jeho otec nám niekedy hrával, a jeden z Ružindola, ten mi rozprával udalosti o Marke Stojkovičovej, čo slúži na našej fare.
A tak sa nám čas míňal do mora večnosti, a tak sme hľadeli na tie vlny a sme sa rozprávali, že keď by vypuklo nejaké nebezpečenstvo, bolo by márne tie opasky si opásať, čo sú prichystané, a bolo by márne aj plávať, lebo keď taká vlna príde, nuž preskočí čln a prikryje každého, ktorý by plával.
A tak pomaly zas sa už chýlil večer a keď slniečko zachádzalo, vždycky som si k Pánu Bohu vzdychol a som si pomyslel, už sa nám zas jeden deň pominul a už sa nenavráti, a ktohovie, či budeme ráno všetci šťastlivo vstávať. Horlivo som sa modlil ruženec a neraz som si spomenul na mojich domácich. Keď by ma tak videli, čo deň, to deň, a viac dní, a vždycky len na vode.
Slnko už zapadalo a nastala nám už noc a niekoľko minút sme sa rozprávali a potom sme išli do toho smradu. Veľmi zlé miesto som mal, posteľ som mal práve pri pumpe, čo ťahá vodu do lodného stroja. To mi hrkotalo celé noci ako starý dunajský mlyn. Veľmi som bol na to namrzený, lebo mi to ustavične hudrovalo. Ako bolo tak, však sme už boli na to zvyknutí ako voly, keď sa vezú z dolných zemí až do Pruska.
A keď už svitalo, už som bol na palube. Vždycky som čakal východ slniečka. Z čistej vody vychádzalo a osvecovalo nás na tej širokej vode. A takto som si neraz vzdychol: „Ach, Bože, však si mocný, keď si tak zázračne svet zdokonalil“. Koľké rieky vtekajú do mora a z mora zas von podzemnými vodovodmi (tunelmi), bije do tých najvyšších vrchov. A došlo mi na myseľ, keď som sa v škole učil, že keď Boh oddeľoval vody od suchej zeme, keď by to nebol učinil, tak by sme sa na lodi nemohli viezť.
A takto som rozmýšľal ďalej.


Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová


Jozef Luknár


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára